O odpustení sa toho už popísalo veľa. Poznáme to. Dokonca aj Ježiš o tom niekoľko krát hovoril, a to už o niečom svedčí. Vtedy k nemu (Ježišovi) pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu, odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz. (Mt18, 21-22) Au. To je dosť. Keď sa nad sebou úprimne zamyslím, neviem, či dokážem odpustiť jednému človeku (v jednej veci) viac ako trikrát. Potom ho už klasifikujem ako nepoučiteľného, nepolepšiteľného hriešnika, od ktorého sa radšej budem držať ďalej. Teraz však nechcem hovoriť o odpustení. Chcem ísť ešte ďalej, o stupeň vyššie, chcem sa, aj vo svojej nedokonalosti, usilovať o zmierenie.
Viem, že mám, a aj chcem odpúšťať. Či mi už niekto ublížil vedome, alebo nevedome, či sa za svoj čin ospravedlnil, alebo nie. V každom prípade mu chcem odpustiť. No klamem sa tým, že to stačí. Boh chce pre mňa viac. On túži po zmierení. A to už je iný level. Dobrá správa je, že s Bohom už zmierení sme. (porov. Rim 5,11) No Jeho vôľa je, aby sme sa zmierili aj so svojimi bratmi a sestrami.
Dokážem však prísť za človekom, ktorému som ublížila a prosiť ho o odpustenie? Alebo vysloviť slová odpustenia voči tým, ktorí ublížili mne? Čo ak to odmietnu? Alebo ešte horšie, budú sa cítiť dotknutí, lebo oni necítia za nič vinu? Nebude to trápne? Stojí to vôbec za to? Ó áno, stojí!
Boh túži po zmierení medzi svojimi deťmi, medzi cirkvami, medzi národmi! A ja verím, že to, čo budeme zažívať potom bude viac. Viac ako si dokážeme teraz predstaviť alebo dokonca snívať. Ako to viem? Viem to, lebo „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“(1Kor, 2,9)