Keď som mala sedemnásť rokov, v škole sme písali veľkú písomnú prácu. Téma bola voľná. Moja maličkosť, plná mladíckych ideálov a predstáv, písala o tom, čo je láska. Asi vás neprekvapí, že celá tá práca bola tiež plná ideálov a predstáv. Dnes, o viac ako sedemnásť rokov neskôr (niektorí z vás si práve spočítali, koľko má autorka textu rokov), viem, že iba ideály a romantika lásku neudržia.
Dvanásť rokov manželstva ma naučilo, že niektoré mýty naozaj nie sú mýtami. A ponožky pohodené kdekoľvek v byte, či permanentne zdvihnutá záchodová doska sú reálnejšie ako ranné zobúdzanie sa vo vzájomnom objatí. Dnes však už viem, čo má naozajstnú cenu. Áno, občasný darček a zaľúbená sms-ka sú príjemným občerstvením vzťahu. To skutočné, čo ho však udržiava, sú každodenné maličkosti.
Napríklad, keď ti manžel drží vlasy, aby si si ich neogrcala, lebo dieťa rastúce v tvojom tele vytrvalo odmieta arašidové oriešky.
Alebo, keď ťa ráno nechá spať, lebo tvoja noc vyzerala ako 24-hodinová šichta v bani, hoci jeho nevyzerala o nič lepšie.
Keď vezme všetky štyri deti von a tebe doslova prikáže, aby si si vyložila nohy a oddychovala.
Keď síce zabudne kúpiť pečivo, ale namiesto neho ti donesie obľúbenú čokoládu.
Keď ti kamarátka napíše, čo pomáha pri kašli, a on neváha ani minútu a štartuje auto, aby ti to išiel kúpiť.
Je dokonalý? Ani náhodou. To však nie som ani ja. Dvanásť rokov manželstva ma naučilo, že milovať znamená prijať ho so všetkým. Aj s chybami a nedokonalosťami. Bezpodmienečne. S občasným darčekom a ešte menej častou zaľúbenou sms-kou. Ale s tými desiatkami malých vecí, ktorými mi hovorí, ako veľmi ma ľúbi. Lebo to je LÁSKA.